Posted by Luboš on 12th máj 2014

BEZ NADPISU /alebo krátka poviedka miesto statusu/.

Pani Inžinierka sa ráno osprchuje, na svoje dokonalé, pekne vyšportované a jemne opálené telo si oblečie voňavú spodnú bielizeň. Čipkovanú. Zvodne sa pozrie na spiaceho manžela a odchádza s prísľubom, ktorý zostal visieť vo vôni jej sviežeho parfému. Ponáhľa sa do práce. Náročnej, ale chodí tam rada. Pracuje v banke. Z pokladne a z nudného rátania peňazí už postúpila na prepážku k zákazníkom. Je zvyknutá na prevody, presuny, vklady väčších súm peňazí, vyžíva sa v zložitejších transakciách, čo ju akosi predurčuje k postupu na ďalšiu, významnejšiu pozíciu. Aj keď jej klienti možno budú chýbať. Čím je klient zaujímavejší, tým žiarivejší je jej úsmev.

Jemu sa vstáva ťažko. S takmer zavretými očami sa prešuchce do kúpelne, navlečie na seba trenky, rifle, mikinu a na strapaté vlasy narazí šiltovku. Dlho do noci bol za barom, dnes si musel privstať, aby zaniesol dcéru do školy. Dospí to potom. Ešte vybaví banku, aby mal z čoho vydávať a potom si doma aspoň na hodinku zdriemne.

Po škole príde do kaviarne, kde večer pracuje, na silnú kávu a zoberie hotovosť na výmenu. Zastaví sa v susednej banke, vytiahne si lístok s číslom a čaká. Je v poradí. Má trochu chaos, ako tie čísla idú, svetelná tabuľa ukazuje jednocíferné hodnoty a on žmolí v ruke číslo 700. Toľko ľudí tu zďaleka nie je, ale on si aj tak nie je istý, či sa vôbec dostane na rad. Sadá si pri neho starší muž, ktorý sa evidentne pár dní nesprchoval. Vydrží to. Čaká. Asi po desiatich minútach sa ukáže veľká cifra na tabuli. Svieti a on si sadá k stolu, kde sedí príjemne usmiata úradníčka a pýta sa, ako mu pomôže. Hovorí, že potrebuje iba mince za 70 eur. Úsmev zmizne. “Ste náš klient?” pýta sa pani. “Žial, nie” hovorí. Dostáva ďalší mínusový bod. “Ako to potrebujete vymeniť?” pokračuje odmerane a doplní, že nemá v kase toľko hotovosti. Volá nejakú posilu, lebo na takéto transakcie evidentne nie je pripravená. Ešte mu navrhne, či nechce za viac peňazí, lebo tie by prinesla už nabalené a nemusela by rátať. Nechcel. Nemal viac peňazí. Ona odrátala mince a nakoniec mu predsa len, aj keď trochu neochotne ukázala kúsok so svojich žiarivých bielych zubov.

Bola unavená. Náročný deň. Potrebovala dobiť energiu, potrebovala niečo, čo ju poteší a povzbudí. Hovorí si, že si dopraje niečo dobré. Skočí s kolegyňou do kaviarne, ktorú má na skok od banky. Počula, že tam robia dobré drinky.
Sadá si k malému stolíku. Čaká. Vidí čašníka, ako chodí raz za bar, raz k jednému stolu, potom k druhému. Ju si ani nevšimol. Tak čaká. Začína sa vrtiet, sedí už päť minút a ten chmulo ju ani nepozdravil. Prišla aj kamarátka a aj ona čaká. Prejde ďalších päť minút a ona má pocit, že tu už je dobrú pol hodinu a ju si nikto ešte ani nevšimol! Nedá sa povedať, že by ten celkom sympatický chlap, ktorý je raz barman a raz zase čašník, nejako postával, alebo sa niekde zašíval s cigaretkou v ruke. On síce robil, ale na jej vkus trošku pomaly. Konečne prišiel. Dokonca sa aj usmial a pozdravil. Pekný úsmev. Pekné zuby. Pod košeľou tušila široké plecia. Ploché brucho. Ale to neriešila, doma ju za hodinku čaká romantická večera. “Dám si Pina Coladu” objednáva so žiarivým úsmevom. Jemu úsmev zmizne. “Pina Coladu???” zdvihne obočie. “Nechcete radšej White Lady? Viem ju tak, ako v londýnskom Savoyi! Krásne krémová a neobsahuje žiadny cukor, iba trošku pomarančového likéru, výborný gin a čerstvý citrón”. Bielok zamlčal, lebo z jej výrazu stihol prečítať, že nebude mať úspech. Zrak mu skĺzol na kúsok bielej čipkovej podprsenky, ktorá jemne vytŕčala spod blúzky. Ale len na sekundu, v podstate ho nezaujímal. Vlastne možno sa len kôli tej čipke neochotne podvolil, že tú posratú pinacoladu urobí. “Dám si ešte jedno pikolo!” hovorí presne v momente, kedy jej postavil drink na stôl. “Myslíte espresso?” pýta sa už zjavne podráždene. Neznáša pikolo! Niekde čítal, že neexistuje a tí tupci si ho stále pýtajú. Nechápal. Ani sa nesnažil. Ale doniesol. Tak, ako to chcela. A ani ju nenechal dlho čakať…