ŇEVÍŠ CHODIŤ?

Dik očúvaj ma sem! Víš čo ti já najvác neznášam? Šuchtavých čašníkov. Očúvaj ma. On ti jako obsluhuje. Ide s tú tácečku. Má tak tri stolíčky, víš tí kavárenské gulaté, luďá pijú kávu, velké presá s mlékom, fajnové. Dali by si aj voláku kolu k tomu, lebo ten čašník sa neopýtav, či by si nedali, stačilo mu, že doňésvo té kávy a vác sa nestarav. Nesťev asi moc predávať, nemá chuďáčik z tej tržby nič, len výplatu, tak načo by sa on voláko snažev. To šak ale ňeni moja vec.
Kaváreň sa trošku naplnila, je tam tak fajnovo, trošku aj zafajčené, lebo luďá lúba vypaluvať huby a vypúšťať dym navysoko, tak aj pri tom lahonne zakloňá hlavu, aby to nefúkali tomu druhému do tváre. Čašníkovi móžu a sem-tam mu aj doprajú. No, povím ti pravdu, že ten chlapec si to trošku aj zaslúži.
Má tam trošku luďí, a ňé, že by pridav, že by jako trošku podraďev do troječky, zrýchlev. On si furt ide v tom svojom tempe. Já by som si sťev dať tú kolu ge káve, tak to já lúbim, trošku kofeínu, ňech som jako póobede doma živý. Víš jak to je, žena dójde z roboty, tak aby bolo povysávané a tak. Ale ňesťem ti já vyprávať o domácich prácach, lebo to sa jako nehovorí, víš jak by som vypadav medzi chlapcáma ráno na káve, keby vedeli, tak to nikomu nevyprávaj potom, Apinko.
No, jak ti tak rozmýšlam o tých čašníkoch, tak taýchto šuchtavých ti je tu v našom meste strašne vela. Ony jak keby ich ani nemykalo, že majú vác stolov, jak pred pol hodinu.
Víš, po dlhom rozmýšlaní som ti dospev k jennému poznáňu. Já sa ti trošku vyznám v tej gastronómii, víš som sa učev volakedy. Ňeská už robím iné veci, ale o tom ti tu nebudem vyprávať takto verejne. Víš.
No, pamatám si já velice dobre, jak sme my volakedy kukali na tých čašníkov. Starších, čo ti chodili v tých oblekoch s motýlom pod krkom. Oni ňé len že boli elegantný, oni, keď bola robota, plná Mladosť, alebo Slovan, tak oni po tom rajóne lítali. Ale aby si ma rozumev. Jeden vrchný čašník, to bola osobnosť. To bola tá najvačšá osoba v celej reštaurácii! On si nemohov dovoliť lítať jak splašený kóň! On ti zrýchlev, špičky mu išli jemne do bokov, stále tam bola elegancia ale spojená s takú energiu, kerá mu išla znútra. Rozumíš ma? Znútra! To ťa volačo v sebe musí naštartuvať, že ty zrýchliš, ale pritom si zachovávaš prehlad, do má čo dostať, do došov skór, do je nervózny a do má ešte čas. Ty to musíš v tom ponniku, na tom míste, cítiť! Ty s tým musíš žiť! Ty nemóžeš mysleť na to, že ti žena vynadá, lebo si zabudov povysávať. Nemóžeš mysleť na póžičku, alebo že v rakúsku zarobíš vác. No keď sa budeš šuchtať, jak sa šuchceš čil, nezarobíš vác ani v amerike mój pekný!
Tak ti ma napallo, že prvé, čo by mali učňov  aj tých na hotelovej škole, ale to sú též učni, ňemusá sa tváriť, že sú volačo vác, lebo sú ňeni, tak tých by ti mój pekný mali najprv naučiť chodiť. Naučiť sa pohybuvať po rajóne. Najprv tak naprázno. Pekne vystretý, šak zhrbený budú neskór, mali by ich učiť chodiť rýchle. Pekne, elegantne. Mali by si na to zavolať volákeho gádža, čo sa venuje takej tej komunikácii, aj keď nevyprávaš, ňevím čil, jak sa to volá. Mav by im povedať, že keď je čávo čašník moc naklonený dopredu a ide moc rýchlo, že šecci viďá, že je v lese, že pláva, že nestíha, že ňeví on ďe je. Že sa dá chodiť rýchle, ale pritom vypadať tak uvolňene, že luďá ňemajú pocit, že máš spotené gule. Víš jak to myslím. Keď toto zvlánnu, tak im treba dať do ruky plato. Tácku, aby si ma rozumev. Dať im na to najprv jeden pohár a chodiť. Potom pohár naplniť vodu a chodiť. Potom zebrať flašku volákeho nápoja, naplniť vodu, pridať k tomu pohár a chodiť. Potom im dať tri flašky, potom peť. Potom im dať šálky plné z vodu, jako že káva, víš. Dve, tri, štyri. A chodiť a vykladať akože hosťovi a chodiť a vykladať. Donemoty, dlho, venuvať tomu mesác. Áno, apinko mesác. Jak sa móže jeden učeň, čo vychodí hotelovú školu trásť, keď vykladá tri kávy? Jak sa móže vyučený čašník, kerý má 25 rokov šuchtať? Jak, Apinko mój, ňemóže pochopiť, že má chodiť rýchejší k tým stolom a s plným tým platom keď má plný ponnik? Já ti povím prečo. Lebo on ŇEVÍ CHODIŤ!

ps: všetkým pánom učiteľom odkazujem, aby sa zamysleli nad tým a začali svojich žiakov učiť naozajstné základy, ktoré budú v živote potrebovať. Aby ich naučili pohybovať sa po rajóne tak aby stíhali, a popri tom si  zachovávali prehľad a štýl. Potom to v našich reštauráciách bude vyzerať úplne inak.

Posted by: Luboš Rácz