NIEČO O MOJOM ALKOHOLE

Milujem alkohol! Dokonca tak veľmi, že sa s ním dokážem uživiť. Pri takomto tesnom, možno až intímnom vzťahu by som už zákonite mal byť od neho závislý. S čistým svedomím pred sebou samým môžem povedať, že nie som. Našťastie.
Na alkohol sa pozerám inak. Vnímam ho cez značku. Značku, ktorá má svoju hodnotu, svoju históriu a svoju kvalitu. A samozrejme aj cez chuť. Becherovka,  Plymouth, Hendrick`s, Dickel`s, Chivas a mnohé iné. Všetky mám rád…

Pritom však moje začiatky, keď som sa s alkoholom zoznamoval neboli vôbec jednoduché a v žiadnom prípade nenaznačovali, že by som sa niekedy vo svojom živote mohol alkoholom, teda rozprávaním a písaním o ňom, živiť.
Tak, ako asi každému teanegerovi, ktorý sa s ním zoznamuje, alkohol vyslovene nechutí. Rýchlo ho prehĺta a náhlivo zapíja nejakou sladkou limonádou.
Moja prvá skúsenosť bola na nejakej chate, na ktorú nás pozval spolužiak z hotelovej školy. Nejaké domáce pálené som najprv zapíjal ničím sladkým. To sladké bolo vino z produkcie kamarátového otca. Pálené tiež. No, poviem vám, za 30 minút sme všetci pri stromoch v lese vypúšťali obsahy svojich žalúdkov. Nechutné.  Hovoril som si, že nikdy viac. Nikdy v živote to svinstvo nedám do úst, preto že mi to nechutí, získal som si k nemu odpor a našťastie, kamaráti síce ospevovali jeho pozitívne účinky, ale v zásade ich to neovplyvnilo natoľko, že by sa k tomu opätovne a pravidelne vracali. Tak že povinnosť zapadnúť do partie týmto spôsobom každého z nás obišla.

Ale viete ako to je… Postupom času z vás negatívne zážitky opadnú, a zostáva len to pozitívne. Zvlášť, ak v tom veku takýmito skúsenosťami získavate na akomsi zvrátenom kredite. V neskorších ročníkoch, to už som sa úspešne blížil k vytúženej 18-ke sa niekedy pritrafil dôvod na oslavu. Tak ako väčšina kamarátov som pil vodku veľmi nízkej kvality, zato výhodnej ceny s príznačným názvom Triumph.  Vodka “triumfovala” vždy na druhý deň, keď ma neznesiteľne bolela hlava a sucho v ústach mi nedovoľovalo sa ani nadýchnuť. Patril som do partie, kde to bolo však iba príležitostné, aj keď s pribúdajúcim vekom sa tie príležitosti nenápadne množili. Pamätáte si ešet na ČUČO? To bol snáď jediný nápoj, ktorý u nás v predávali v plechovkách. Veľmi cool v tom case. Sladká chuť však zlomila väčšinou aj statnejších spolužiakov, ktorí s hrdosťou hlásili, že im v živote od alkoholu nebolo zle, často krát však ani nestačili dobehnúť na záchod…

V tom čase som nechápal, ako si niekto môže nájsť cestu k takýmto tekutinám.  Ako ich môže konzumovať denno denne a dostávať sa do stavu, že sa mu točí hlava, nevie chodiť a ja mu nechutne zle. Nevedel som pochopiť, ako  môže niekto ubližovať sám sebe.
Postupne, ako som nastúpil do práce, som však začal vnímať alkohol z jeho vonkajšej, teda vizuálnej stránky.   Páčili sa mi tie fľašky rozmanitých tvarov a farieb, páčil sa mi chodiaci Janko, či Ballantinka. Ochutnal som svoju prvú whisky v živote a v nočnom bare som ju neskôr začal popíjať v štýlových hrubých ťažkých pohároch so zlatým okrajom. Prvé dve-tri bez zapitia a bez trasenia a žmúrenia očí. Väčšinou však takéto občasno-pravidelné popíjanie skončilo ťažkými ránami a aj keď som príznaky takýchto  prebdených nocí ťažko pociťoval počas celého nasledujúceho dňa, dokázali sme si postupom času vytvoriť vzťah, v ktorom sme si vybudovali vzájomný rešpekt.
Mával som však chvíle, kedy by som si rád po záverečnej dal dobrý drink a niekedy takmer neodolateľná chuť trvala aj pár dní. Povinnosti a cestovanie autom ma však vždy zabrzdili. Niekedy si hovorím, že našťastie, preto že v určitom období by sa moje pozitívne vnímanie alkoholu mohlo zvrhnúť z občasného pitia na pravidelné. A možno nebyť toho, že svoje auto potrebujem naozaj každý deň, by som niektoré životné situácie riešil práve tým, že by som ich pravidelne splachoval dávkou dobre whisky.
Rozmýšľam nad tým, že na jednej strane  tých, ktorí nezvládli svoj život a stali sa závislými odsudzujeme. Sú to tí, ktorí nedokážu piť na “úrovni”, ktorí si musia denne kúpiť krabicu najlacnejšieho vína a ponárajú sa medzi spodinu.
Na druhej strane my barmani radi píšeme a hovoríme o tých úspešných, ktorí zarobili dosť peňazí, aby si mohli namiesto lacného vína kupovať ľadové Martini. Tiež z istého pohľadu nezvládli svoj život, ale paradoxne, svojou prácou ovplyvnenou alkoholom sa stali slávnymi a obdivovanými. A musím sa priznať,  sme radi, že našli svoj zmysel života v alkohole a v kvalitných, tmavých baroch a môžme o tom čítať. Sú to ľudia, ktorí píšu príbehy baru a drinkov…

Nie je to trochu zvrátené?
Dovolím si tvrdiť, že nie, aj keď v princípe ide o to isté. Len je to kultúrnejšie a povedzme si na rovinu, že hostia, s pozitívnym sklonom k alkoholu k baru neodmysliteľne patria. Samozrejme iba do vtedy, ak svoje správanie majú pod kontrolou. Inak ich začneme odsudzova a pristupovať k nim tak, ako keby pili namiesto ľadového Martini iba lacné víno z krabice.

Posted by: Luboš Rácz

Publikované v časopise Barmagazine č. 29