ZAHRÁŠ MI PESNIČKU?

Rozmýšľam nad jednou vecou. V zásade veľmi jednoduchou. Ako povedať hosťovi nie. Dobrému hosťovi. Známemu hosťovi. Štamgastovi. Hosťovi, ktorého nechcete stratiť. Hosťovi, ktorý strávi u vás pekný večer. Popíja priamo na bare so svojimi známymi. Nechá si doporučiť. Nechá si poradiť. Je jednoducho váš. Celý večer. Zabáva sa. Užíva si. Vás, atmosféru, bar.
A potom to príde. Pri konci. V tom najlepšom. Keď už by mal ísť možno aj domov. Možno ešte by zvládol jeden-dva drinky. Ale on chce ešte viac. Vôbec nie z nejakej vypočítavosti, či chuti si niečo dokazovať. Jednoducho sa chce baviť. Chce si dať zahrať. Pesničku, ktorú má rád. Hit. Poriadnu hitovku. Otrepanú, ktorú si už mesiac púsťal v kuse v aute a už sa mu aj dosť zunovala. Ale teraz má na ňu chuť. Chce sa cítiť ešte lepšie. Vysloví otázku: Nemáš tam Bruna Marsa?

Čo teraz? Ak by to bol čo i len trošku menej známy hosť, trošku menej štamgast, ak by pil celý večer piňakoladu, ak by sa vám ovracal záchody, alebo neviem čo ešte, tak by sa ho dalo ľahko odmietnuť. Ale takto? Takmer ideálny hosť. Čo teraz? Čo teraz s ním?

Vy teda idete k playlistu. Poviete, že to tam nemáte. Myslíte si, že vám to uverí? Uverí vám, že vaša malá ipod skrinka nezvládne takúto požiadavku? Že prístroj nenájde Bruna Marsa? V 21. storočí? Vo svete GPS a multikulti štátov, kde sa to všetko mieša? Nie len drinky, ale aj hudba, rasy, dokonca aj pohlavie? Neuverí. So skleneným pohľadom, v ktorom sa skrýva prosba zmiešaná so štipkou výčitky vám ešte aj upresní skladbu, ktorú máte hľadať. Síce na dva krát, ale je jasné, o čo ide.
Vy cítite až v kostiach, že sa vám to do hudobného konceptu moc nehodí.
Hosť príde až k vám. Pozerá ako ťukáte do ipodu. Robíte sa, že hľadáte, aj keď presne viete, kde a čo máte hľadať. Opatrne sa pozriete na celý bar. Pozeráte, koľko máte hostí. Ste rád, že sa to trochu vyprádznilo. Že je pokročilá hodinka, aj keď ešte nemáte celkom prázdno, bar už má svoj vrchol večera za sebou.
Nechcete hosťa stratiť. Nechcete prísť o tringeld. O tú námahu, ktorú ste mu takmer celý večer venovali. Nechcete prísť o dojem, ktorý ste v ňom zanechali. Nechcete prísť o zážitok, ktorý ste mu poskytli.
Nakoniec to nájdete. Pustíte. Čakáte. Počujete. Vykrúca vám uši. Utešujete sa, že to nie je také zlé. V polovici pesničky chcete, aby už skončila. Pozriete na hosťa. Baví sa. Kýva hlavou. Spokojne. Objednáva si ďalší drink. Pre seba. Pre ostatných tiež. Pesnička dohrá. Utekáte k ipodu a preladíte na svoj playlist. Hosťa napadá ďalší skvelý tip. Nestačí ho vysloviť, preto že si chce s ním práve niekto pripiť. Našťastie.

Téma hrania na želanie má aj iný rozmer. Je to o prianí hosťa. Dobré bary sa pýšia tým, že majú úzku ponuku drinkov a radi urobia drink na želanie hosťa. Že sa s ním poradia a doporučia mu drink na mieru.
S muzikou to až tak dobre nefunguje. To si do baru môžte strčiť rovno Jukebox a nechať ľudí, nech sa bavia. Len že je to bez konceptu. Atmosféru potom budete hľadať veľmi ťažko. A hostia chodia k vám práve kôli atmosfére, ktorú dokážete vytvoriť a muzika v tom hrá veľmi, veľmi dôležitú úlohu. Vášmu hosťovi sa páči, že nehráde práve odrhovačky z rádií, práve že sa čuduje, kde na takúto kvalitnú, dobrú muzičku chodíte. Hudbou dokážete gradovať atmosféru, udržať si hostí. Skúste v piatok večer v nabitom bare preladiť na jazz. Nechajte znieť trúbku Chata Bakera. Stratí sa ten rytmický náboj, stratí sa to, čo hostia očakávajú v nabitom bare.

Poďme späť k tým drinkom. Čo keď je hosťovým želaním High Society? Drink, ktorý zažíval slávu na prelome storočia? Drink ojazdený, aj keď prinesený k nám dodnes vysoko rešpektovanými barovými legendami? Drink, ktorý je dnes repertoárom cateringových slávností a príliš obyčajný pre sofistikovaný bar? Iste. Doporučíte mu niečo podobné. Niečo čo chutí podobne, ale nie je to to isté. Hosť to nechce. Nevyzná sa. Chce len drink. Obyčajný drink, ktorý pil už aspoň dvadsaťkrát a chutí mu. Tiež sa vám to nehodí do konceptu. Nie je to ani štamgast, ktorý vás už dávno pochopil, len chytil nejakú slabú chvíľku. Rozhodnete sa hrať na hrdinu s rizikom, že ho stratíte a odíde s pocitom, že ste arogantný blbec?
Spomínam si na jeden prípad v bare, kedy barman nechcel podať hosťom k tequile pomaranč, preto že predával iba tú so 100% agáve. Postup v zásade správny. Zabudol však, že si to pýtajú dve baby, ktoré mali zjavne chuť si piatkový večer poriadne užiť a žiadne agáve, o ktorej nemali ani potuchy ich nezaujímala.
Tak isto nezaujíma dvoch biznismanov, ktorí sa prišli do vášho baru na niečom dohodnúť, vaša úchvatná zbierka ginu. Chcú si dať len obyčajný GinTonic bez zbytočných rečí.

Vytvorenie vlastného konceptu nie je v zásade až taká náročná a ťažká vec. Oveľa, oveľa ťažšie si je koncept udržať. Vo všetkom. V hudbe, v drinkoch, v osvetlení a samozrejme aj v kvalite servisu… Je pravdou, že nikdy nemôžme vyhovieť všetkým hosťom. Niektorým sa u nás páči, a chodia stále, niektorí prišli raz a už vôbec a nájdu sa aj takí, ktorý vás chcú po čase pretvoriť na svoj obraz a začnú vám hovoriť, ako by ste to mali robiť…
Ale vždy je potrebné dať najavo, že si svojho hosťa vážite, aj keď má iný názor. A niekedy, ak to situácia dovoľuje, je fajn, ak sa neberieme príliš vážne. Neublíži nám to tak, ako by sme si mohli myslieť a namiesto zdĺhavého vysvetľovania mu len tak urobíme radosť.
Majte pekný víkend.

Postet by: Luboš Rácz
Photo: www.forbes.com