ROZMÝŠĽAM NAHLAS

S barom je to ako na hojdačke. Prežíva pokojné aj turbolentné obdobia, v zásade je závislý od ľudí, ktorí tam pracujú. Ti ti urobia večer, vytvoria atmosféru a spokojnosť hostí a majiteľa je iba o tom, či sa môže na nich vo všetkom spoľahnúť, alebo s nimi strávi aj svoj osobný život. Ak ich máš, je všetko super. Ale znakom dnešnej doby je, že zo železnou pravidelnosťou príde obdobie, keď ich nie je dostatok a zobereš aj mačku vo vreci. Je jasné, že mladým ľuďom sa manuálne robiť nechce. Je to asi preto, ze nemajú víziu, že veci vnímaju inak, ako tí starší, ktori sa postupom času naučili, o čom je zodpovednosť. Kritizovať však nie je cesta. Nehovorme o tom, aj tak si nepomôžeme. Musíme konečne niečo robiť. Toto by bol iba malý krok, ktorý samozrejme nevyrieši takmer nič. Ale niekde treba začať. Tak rozmýšľam nahlas.

Napadlo ma, že by sme si založili také Barmanské knižky. Knižka by to bola veľmi pekná, elegantná a atraktívna. Vyzerala by tak, že by na ňu jej vlastník bol pyšný a pri prvom pohľade na ňu by ju túžil vlastniť. Nie však iba pre jej vizuál. Dostal by ju po prvý krát, keby prišiel pracovať do poriadneho baru. Do takého, ktoré by sme si určili, že by mal právo takéto knižky dávať. Témou teraz nie je, ktoré bary by to boli a kto by ich určoval. Nakoniec to nie je až tak ťažké uhádnuť. Určite by to však nebol každý bar ktorý robí drinky, či čapuje pivo.
Už si ju predstavujem. Knižka by mala príjemný zamatový obal, tmavo bordová, čierna, alebo temne zelená, na nej vytlačený zlatý šejker. Pokračovala by fotkou barmana a jeho inicálami. Prvý pracovný zápis by začínal dátumom nástupu do práce. Nasledovali by jeho dosiahnuté, zručnosti, vedomosti a úspechy, ktoré by zapísal majiteľ baru, či šéfbarman a potvrdil svojím podpisom. Končil by dátumom posledného odpracovaného večera a krátkym doporučovacím listom. Knižka by bola uložená v bare a dávala by sa vlastníkovi iba pri zvláštnych príležitostiach, a samozrejme, keby opúsťal bar. Jej skutočným vlastníkom by sa stal po odpracovaní jedného až dvoch rokov v danom bare.
Takáto knižka by sa dedila. Majiteľ by ju nechával svojim deťom na znak toho, že môžu byť na neho hrdé. Že to, čo robil nebola len obyčajná práca, že rozdával zážitok, životné skúsenosti a bol človekom, ktorého si ľudia naozaj vážili.

Pripomína mi to staré časy. Časy, keď barmani boli vážené osobnosti, časy, kedy si vážili svoju prácu, časy, kedy si zamestnávatelia vážia svojich pracovníkov. Veľmi túžim vrátiť časy vzájomného rešpektu späť, pričom som ich ako zamestnávateľ až na pár výnimiek snáď ani nezažil. Túžim dať týmto malým spôsobom najavo každému z vás, ktorý si túto knižku zaslúži, že niekam patrí. Že po predložení tejto knižky sa na vás budú pozerať inak. Že to bude prvé, čo po vás váš nový šéf bude žiadať, že vám to otvorí dvere.
Netvrdím, že táto malá vec zmení zlú situáciu s personálom. Ale možno je to malý krok, ktorý nám pomôže byť hrdý na to, čo robíme a že to nie je bežná práca, ktorú môže robiť každý.
Budem rád, ak mi dáte vedieť svoj názor.

Luboš Rácz