BLACKLISTY A INÉ VECI…

Určite ste už zaregistrovali dve nové stránky na FB, ktoré si dali za úlohu bojovať proti kaviarenskej nekvalite, ktorá nás v našich kaviarňach obklopuje na každom kroku a naopak, vyzdvihovať tie, ktoré sa snažia popri zarábaní peňazí pracovať aj profesionálnejšie a sledujú, ako správne variť kávu.
Nazvané sú Blacklist slovenských kaviarní a Whitelist slovenských kaviarní a v poslednom čase je okolo nich veľa rozruchu.
Nie je žiadnym tajomstvom, že oba projekty sú od uznávaného dlhoročného šíriteľa kávovej kultúry Maya Galušku, ktorý prevádzkuje uznávanú a kvalitnú kaviareň a reštauráciu v centre Žiliny. Musím samozrejme aj pripomenúť, že jeho lásku ku káve môžte v tomto podniku pocítiť hneď v prvej minúte návštevy. Kvalitne pripravené cappuccino a espresso sú štandardom, ponuka jednodruhových káv, alternatívne spôsoby prípravy kávy, vlastná pražička, veľmi kvalitný Coffee Shop. Mayo si svojím prístupom vyslúžil od  Bar magazinu ocenenie Kaviareň roku 2011.
Nie je ani žiadnym tajomstvom, že s Mayom spolupracujem v mojom bare Záhir, kde sa mi stará o servis kávy Costadoro, ktorú na Slovensko dováža.

Aby som sa však vrátil k podstate a k téme článku. Nemôžem povedať, že by som Mayovi tento počin chválil a že by som s ním bol stotožnený. Osobne nie som. Nie, že by ma to nebavilo čítať, v tomto prípade patrím k tej väčšine, ktorá musí byť tam, kde sa niečo deje. A radikálne názory priťahujú. Odporcov aj zástancov. Ak človek  upozorňuje na chyby ostatných a začne konkrétne menovať, určite sa nájde niekto, kto sa bude zubami – nechtami brániť, vyhlasovať opak a roj fanúšikov z oboch strán sa pustí do seba. Nádhera! Každý to má rád pikantné a dobre korenené, ľudia vtedy prejavujú svoj názor.
Ako hovorím, ak je čas, tak si to prečítam. Ak mám čo povedať, napíšem čo si myslím.

Ak však by to mal byť iba Blacklist, či Whitelist slovenských kaviarní, tak nemôže v tomto mene, a  zároveň vyslovene za seba vyjadrovať názor, že značka, s ktorou pracuje inak rešpektovaný podnik, jemu osobne nevyhovuje. V takom prípade by to mal byť Blacklist a Whitelist Maya Galušku.  V tom prípade  je aj v poriadku, ak chce ísť s kožou na trh pod svojím menom verejne poukazovať na hnusné produkty okolo nás a zaslúži si rešpekt. Ak to má však pôsobiť nestranne, v tom prípade sú podobné drobnosti gólom do vlastnej brány.
Každopádne Mayo vysvetlil princíp a fungovanie  stránok TU na svojom blogu. Myslím si, že je to dostatočne vysvetlené, len by sa to malo stať súčasťou samotnej stránky, aby bolo návštevníkovi jasné, o čo na Blackliste a Whiteliste ide.

Otázne však naozaj je, či je relevantné hodnotiť kaviareň podľa jednej fotky. Mnoho krát áno, len niekedy predsa len kaviareň nemusí mať svoj deň, môže ochorieť človek, ktorý každý deň pripravuje krásne produkty, ten, ktorý ho zastupuje musí súrne odísť a tak sa v rannom servise ocitne človek, ktorý zvláda za večer vyrobiť vyše 100-ku perfektných drinkov, ale ešte nevie kresliť rozety na cappuccine…

Mňa osobne tá nekvalita okolo nás už prestala trápiť a ako som napísal v TOMTO ČLÁNKU, som vlastne rád, že je všade okolo nás a takto mi to vyhovuje. Mal som aj ja svoje obdobie, keď som ukazoval prstom, ako to všetci okolo mňa robia zle, nekvalitne, používajú podpriemerné suroviny a čudoval som sa, že im to ľudia kupujú. Dnes im všetkým dávam za vinu poklesu Barovej kultúry u nás. A ja som sa začal pozerať iba sám na seba. Pijem kávu iba u seba, alebo si vyberám kaviarne, kde ju robia dobre.

Ale zase, niekedy sa mi predsa len stane, že sa netrafím. Bolo to na bratislavskej zastávke s Jameson Busom, kedy som si musel dať rannú kávu. Mal som na ňu 10 minút, tak som si to namieril do najbližšej kaviarne. Neodradil ma ani veľký čašník, ktorý mal strašne veľké biele nohy, ktoré v ostrom kontraste vynikali spod čiernych tesilákov. Dalo sa to ľahko zbadať, čašník mal obuté flip-flopy medzi veľkým hrubým palcom a nožným ukazovákom. No, nechutné. Mohlo byť v tej prázdnej kaviarni ešte niečo nechutnejšie? Áno bolo! Bolo to nápoj, mimochodom priparený so značkou kávy, ktorú Mayo nemá rád a na nej veľká biela pena, ktorú má zase rada diskutujúca Ziffhara naTOMTO BLOGU.  Tak jej doporučujem tam ísť a pozerať sa na tie čašníkove biele nohy a piť nechutne horúci nápoj s veľkou penou. Hodil som tam dve Eurá na stôl, zagánil na tučnú “baristku”, ktorá mi pripravovala nápoj a s nervami som odišiel. Možno, ak by boli na Blackliste, tak by som tam ani nešiel… a možno by som im dal druhú šancu, ako to ja zvyknem robiť.
Nejde ale o to. Ide o to, že podobnými stránkami sa v skutočnosti nič nevyrieši. Komu chutí capucino so škoricou, ten ho bude piť v tom podniku aj naďalej, lebo bez toho mu tá káva nechutí. Je to absurdné, ale vlastne títo zákazníci majú pravdu. Tá káva sa tam často bez škorice nedá vypiť.
Tak ma teraz napadlo, že my u nás vlastne ani mletú škoricu nemáme. A ani sme ju na naše Cappuccino nikdy nedali. A vlastne.. u nas si ju ani žiadny zákazník nikdy nepýtal…
Zákazník je tvor náročný. V tomto ohľade ho ťažko pochopiť. Niekomu nevyhovuje príliš pekné prostredie, niekto má rád naopak ultra moderné,niekto chce fajčiť, ale nechce mať zafajčený odev, niekomu vadí tma, inému zase príliš svetla. Nikdy sa v gastronómii nedá vyhovieť každému. Tak ako jedno pripravené capucino nebude chutiť naozaj všekým. Tak že Blacklist má síce svoj význam, ale naozaj reálne nič nezmení. Autora stránok to stojí námahu a nakoniec aj nervy, keď si chce kvalitnými argumentami presadiť svoj názor. A je to neskutočný žrút času. Myslím si, že Mayo aj tak nakoniec dospeje k tomu, že za ten čas, ktorý venuje komentárom mohol robiť niečo iné, čo by pre neho osobne malo väčší osoh a zmysel.
Zaujímavé je, ako sa niektorí z označených kaviarní rozčuľujú nad neobjektívnosťou, ktorej sa v skutočnosti nemusia báť, lebo  ich podnik na dobrom mieste nezostane zrazu prázdny. Iba svojimi podráždenými reakciami dokázali svoju nezrelosť a neprofesionalitu, ktorá presne hrá dokopy s ich produktom, ktorý ponúkajú. Nepochopili, že človek, čo to odfotil za to zaplatil a je úplne jedno s akým úmyslom. Hoci aj s úmyslom ublížiť. Produkt je však na stole, a už sa s tým nič nedá robiť. Vo všetkých manuáloch, s ktorými som sa stretol a ktoré som aj ja napísal je uvedené, že vždy sa personál musí v prvom rade ospravedlniť a prejaviť lútosť, že bol u nich nespokojný, a snažiť sa vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. Ale tu sa sa idú ohrádzať argumentami, ktoré nie sú vôbec v tejto chvíli podstatné. Všeobecne som si všimol, že ľudia v službách nevedia riešiť reklamácie. To je aj dôvod, že sa aj ja sťažujem málokedy. Tie ich reakcie sú dôvod, že ma prešla chuť.  Chcem, aby  mi personál vymenil zle priprvenú kávu hneď a bez rečí. Nepotrebujem si obhajovať svoju pravdu, ja som sa neprišiel hádať, ale vypiť dobrú kávu. Niekedy podniku ani nedávam šancu, hodím na stôl peniaze  a nedopitá káva hovorí za všetko. Keď na to nereagujú, je to ich chyba.

Ale späť k Blacklistom. Svojho času, pod mojim šéfovaním v Paparazzi sme sa na podobnej fejsbukovej stránke zameranej na reštaurácie ocitli aj my. Aby som sa dostal k podstate, musím vysvetliť, o čo vlastne išlo. Paparazzi úzko spolupraovalo s Diners Clubom, kde každý nový člen, teda držiteľ novej kreditnej karty,  dostal poukaz na trojchodové menu podľa vlastného výberu pre dve osoby. Podmienkou bolo iba to, že nápoje, ktoré si musia objednať k menu budú platiť tou novou Diners kartou. Samozrejme si tento benefit veľká väčšina nechávala na koniec roka, kedy sa v čase vianočných sviatkov dostávala aj do mesta. Pred Vianocami bola plná reštaurácia “dajnersákov” ktorý od 15-18-tej hodiny zaplnili na dva krát našu reštauráciu. Na odbyt išli samozrejme najdrahšie jedlá – teda steaky. V jeden deň, bola to nedeľa, kedy sme takto minuli asi 30 kg argentínskej sviečkovej a ďalšiu o šiestej večer nebolo kde objednať a ani požičať, sme žiaľ museli vyhlásiť, že steaky sú vypredané.
Dotyčný sťažovateľ si objednal druhé najdrahšie jedlo, boli to špízy zo sviečkovej. Evidentne nebol s týmto jedlom spokojný, preto že sa na spomínanej stránke objavila fotografia napoly rozjedeného jedla, vyzeralo to celé veľmi špatne a v žiadnom prípade to už nemalo formu, v akej to bolo uložené na tanieri. V komentoch na fotku jeden dotyčný pán napísal, že sme evidentne klamali, lebo steaky aj špízy sú zo sviečkovej a špíz dostal, ale steak už nie. Vysvetlenie pre pána je také, že práve tie špízy sa dávajú do lístku pre to, aby sa predali aj odrezky z oboch strán valcového kusu mäsa. Nie je to odpad, len ak miniete 30 kg sviečkovej, tak niečo musíte s tým stále kvalitným kúskom urobiť. Môžte robiť všeličo, ale steak už nie…
Aká bola moja reakcia? Na Blackliste žiadna. Rozmazávať to by bolo iba prilievaním horúceho oleja do ohňa. Nechal som to na sieti potichu odznieť do stratena. V skutočnosti som však nabehol do kuchyne a zamyslel sa nad týmto jedlom. Bolo síce dosť objednávané, ale v skutočnosti to bolo priemerné jedlo, a keď som sa koncentroval iba na kritiku produktu, tak mal ten hosť v podstate pravdu. Jedlo sme upravili tak, aby sa podobný prípad viac nestal.  Možno som sa ešte mal  ospravedlniť verejne a cez komenty vysvetľovať situáciu.  Určite by sa našlo pár zástancov. Ja som mu však napísal súkromnú správu, v ktorej som sa ospravedlnil, vysvetlil mu situáciu a pozval ho na večeru. Dokonca som ho požiadal o priateľstvo. Neodpovedal…

Preto tieto Blacklisty a Whitelisty neberiem až tak vážne. Robia zlú krv medzi konkurenciou, ktorá sa potom na seba navzájom uráža a ohovára. Gastroscéna je už aj tak dosť roztrieštená. Všeobecne mám pocit, a keď že som tvor zvedavý, vidím v niektorých diskusiách, či statusoch, že sa ľudia, ktorí majú spoločný cieľ navzájom napádajú, kto to robí lepšie a správne. Je tu príliš veľa boja a útočenia na seba. Milovníci kávy sa napadajú medzi sebou, majú viaceré asociácie, či združenia, s barmanmi je to skoro podobné… Dokonca jedna novovzniknutá firma s inak veľmi kvalitnou kávou, namiesto toho, aby si išla pomaly svojou cestou však veľmi často kričí a napáda, že všetko naokolo, čo je zabalené je humus a žrádlo pre zvieratá. Potom mám ja, ako možný zákazník pocit, že títo ľudia žijú v presvedčení, že len to, čo oni robia je to jediné správne a najlepšie. A plačú, že ich okolitý svet nemá rád, že im nadáva. Som presvedčený, že majú jeden z najkvalitnejších produktov u nás. Ale tento štýl “marketingu” sa mi vôbec nepáči a výrazne im v mojich očiach uberá na kredite. Viete, zažil som veľa odborníkov, ktorí nekričali. A len svojou prácou sa stali rešpektovanými a úspešnými.
Ja sa s nimi nechcem porovnávať, ale tiež som prestal vykrikovať…

PS: Plne rešpektujem Maya Galušku a jeho snahu pracovať na zlepšení informovanosti komerčnej masy. Držím mu v tom palce, aby mu hlavne vydržala chuť a energia.