COCKTAILOVÝ OLYMP

“Stále existuje iba 10 cocktailov, ktoré dosiahli Olymp”
Charles Schumann

Ako začať, aby ste ma nepochopili zle. Teda nie že by som sa chcel nejako nasilu chváliť svojimi drinkami.
Počas niektorých  prezentácií na slovenskej tour s Jameson Busom sa ma hostia pýtali, či sa dajú drinky, ktoré som počas prezentácii miešal, objednať normálne v nejakom bare. Teda že keď barmanovi povedia Stoker`s Fizz, či White Irish, či im to pripravý tak, ako som to robil ja. Hovorím im, že veľmi ťažko. Možno, ak sa nájde nejaký barman, ktorý by bol tak nadšený, že by si tie receptúry napísal a pracoval s nimi vo svojom bare. Ak by spomenul, že som ich vymyslel ja, bol by som naozaj príjemne prekvapený, určite až dojatý, ak by dokonca boli v takej istej kvalite. Inak nie.  Je iba jediné miesto, kde to takto dostanú a tým je môj Záhir.
Dodávam však, že je to normálne. Že to je osud takýchto podobných drinkov ktoré sú tu teraz a za chvíľu nebudú. Prinajlepšom tak zarezonujú, že si ich hostia budú pýtať a dostanú sa do nášho štandardtného menu, alebo ich tam len tak zaradím a stanú sa obľúbenými. Že len zriedka prekročia hranice baru. Tak to jednoducho je…
Je to vlastne podobné ako s barmanskými súťažami.
Taký Diageo World Class  každý rok vychrlí vyše 10 000 nových, zaručene nikde nepublikovaných receptúr, v rámci Havana Grand Prix vzniknú ďalšie tisíce nových drinkov, stovky drinkov s G-vinom, Bacardi, Bolsom, Cherry Hering a neviem s čím ešte a bojím sa, či to niekedy niekto vôbec spočíta.
Každý, aspoň trochu ambiciózny bar sa snaží hosťa zaujať svojimi drinkami, ktoré zaručene nedostanete niekde inde. To sú ďalšie rodiská nových a nových drinkov striedajúcich sa primerane k ročnému obdobiu. Zriedkavo sa stáva, že barmani jeden po druhom opakujú, že s radosťou prevezmú drink z iného baru. Nehovorím o tých svetových, skôr o tých slovenských. Preto sa stane iba veľmi vzácne, že autorský drink nejakého mladého barmana v Bratislave si bude hosť môcť objednať niekde v Prešove. Možno v tom vidieť skrývajúce sa čaro baru, že ten daný drink sa dá piť iba v tom jednom a nikde inde.

Aby som sa vrátil späť k hosťom z autobusu. Hovorím im, že sa veľmi teším, že im moje drinky chutia, ale reálne zostávam pri zemi. Práve preto, že tieto drinky na rozdiel takého Negroni, či Manhattanu nikdy do sveta nedostanú. Vyhrávajú klasické drinky. Myslím si, že môžme byť akokoľvek kreatívny, môžme ich donekonečna ladiť  k chuťovej dokonalosti, ten barmanský Olymp nikdy nedosiahneme. To naozaj dosiahne iba pár vyvolených drinkov a tak to bude ešte po celé desaťročia, pokiaľ budú stáť inštitúcie, či obyčajné zariadenia vyznávajúce ducha pravého American baru. Klasické drinky si môžte objednať v každom dobrom bare kdekoľvek na svete. Za podmienky, že viete podľa určitých indícií / napríklad ľad, barový display, prístup barmana/ vyhodnotiť kvalitu baru, tak ho dostanete všade viac-menej rovnako. Ale povedzte niekde, že chcete White Irish! To vám nenamiešajú nikde! Tak že si uvedomujem, že cesta na barmanský vrchol, cesta zanechania niečoho po sebe v podobe svetovo uznávaného a hlavne objednávaného drinku je takmer nemožná. Vlastne na druhej strane som spokojný s akousi výnimočnosťou, ktorú získavame pre našich hostí tým, že určité drinky sa dajú dostať iba u nás. Zostávam však v hlbokej úcte a rešpekte pred drinkami, ktoré dosiahli barový Olymp a pevne na ňom sedia a vôbec sa nemusia báť, že ich niekto zosadí. A v tom práve spočíva ich jedinečnosť. Samozrejme, nechcem znevažovať úspechy vážených a rešpektovaných kolegov, ktorých drinky sa presadzujú po celom svete. Práve naopak. Pred pár dňami som objavil na tabuli  pražského Tretter`s baru ponuku drinku Green Park od Erika Lorincza.

A ešte jedna vec. Dávam si vždy pozor na vyhlásnia, že som to práve ja, čo vymyslel niečo nové a jedinečné  preto že nikdy neviem, čo práve v tomto momente vymýšľa barman na druhej strane zemegule. Potvrdilo sa mi to aj teraz. V piatok  som vytvoril veľmi jednoduchý, ale pritom pekný twist na londýnsku klasiku White Lady tak, že som jednoducho infúzoval Beefeater gin krásne aromatickým modrým hroznom odrody Isabella ktoré je teraz v sezóne. Drink som nemohol nazvať inak, veľmi sa mi to celé k tomu hodilo.
Dnes som si náhodou pozeral menu berlínskeho baru “Le Croco Bleu”. Posledný drink nesie názov Isabella a miešajú ho z pomarančovej a citrónovej šťavy, domáceho vanilkového sirupu a kombuchy… Som si istý, že úplne iné verzie drinkov s týmto názvom nájdete po celom svete. Ale.. čím slávnejší bar, tým väčšia šanca na úspech a uznanie.

ISABELLA
40 ml Isabella Beefeater Gin
20 ml cointreau
15 ml citrónová šťava
1 bielok

V double tin šejkri vymiešaj bielok bez ľadu, pridaj ostatné suroviny, dobre premiešaj s kvalitným ľadom a prelej do vychladeného pohára na stopke.

PS: skromnosť bokom. To hrozno v tom gine je super. Ten gin v tom drinku je úžasný. Podľa mňa lepší ako originál. Ale psst, nehovorte to Erikovi
🙂

Posted by: Luboš Rácz