IBA ROBIT RADOST…

Čítal som inzerát, že pražské pánske holičstvo hľadá holiča. Je to také naozajstné holičstvo, kde sa znovu holí britvou. A oznamovali, že prípadných záujemcov si sami zaučia…

Keď som bol malý chalan, tak som do jedného takého chodil. Zo začiatku ma tam vodieval otec, holičstvo sa nachádzalo kúsok od reštaurácie, kde pracoval. Neskôr, keď som tam už išiel aj sám, mi dával do ruky 5 korún a pripomenul, aby som si nenechával vydávať, že mu to mám nechať ako tringeld. Nerozumel som tomu, ale aj tak som poslúchol.

Strihal ma vždy pán Kalman, pekne očesaný na cestičku do boku, oblečený v čistom bielom plášti. Či bol plášť vždy dokonale čistý, si už presne nepamätám, ale chovaním mi pripomínal jedného herca, ktorého som vidával vo filmoch pre pamätníkov. Posadil ma do hlbokého kresla, elegantne prehodil bielu plachtu a nohou stúpal po nejakej páčke, čím som sa ja aj s kreslom zdvíhal hore. To sa mi vždy páčilo. Pán Kalman bol úslužný, jemne pritakávajúci hlavou, keď počúval, ako by ma mal ostrihať. Vlastne ma ostrihal skoro stále rovnako, vždy mi potom odstávali uši. Možno vedel iba jeden chlapčenský strih, ale okolo uší a na krku to bolo vždy poctivo presne zastrihnuté. Niekedy, keď sme prišli skôr, ako sme boli dohodnutí, mal v kresle nejakého pána, ktorému stieral bielu penu z tváre britvou. Klasické holenie, ktoré dnes už len tak nevidíte. Hovorieval som si, že aj ja sa budem dávať takto holiť, keď budem veľký. No, musím sa priznať, že by som sa dnes už asi bál. Ale na pána Kalmana nikdy nezabudnem. Dnes si možno aj kvôli tomu hovorím, že správny chlap by sa mal dať aspoň raz v živote  oholiť britvou. K tomu by mal vedieť hrať poker, vyznať sa vo whisky a aspoň raz v živote si vychutnať cigaru. A mal by mať svojho barmana. Presne tak, ako ženy majú svoju kaderníčku.

Ja svoju kaderníčku mám. Mám ju doma a je to pre mňa tá najúžasnejšia žena a najlepšia kaderníčka na svete. Nepíše síce žiadny blog, nekomentuje udalosti na slovenskej kaderníckej scéne, neprejavuje svoje názory na prácu iných kolegov na verejnosti, nemá vnútornú potrebu meniť celý kadernícky svet prezentovaný zlými kaderníkmi, ktorí lepšie pracujú ústami ako rukami, a aj napriek tomu je u svojich zákazníčok uznávaná a vyhľadávaná. Má toľko práce, že by mohla pracovať od rána do večera každý deň. Má neoceniteľnú vlastnosť. Vie ľudí urobiť šťastnejšími. Pretože je aj ona šťastná, keď vidí radosť v očiach zákazníčky, keď si prezerá hotový účes v zrkadle. Preto že sa dokáže s nimi porozprávať, keď to potrebujú, a zároveň vie vycítiť, kedy má mlčať. Vie, ako sa má s nimi baviť, napriek tomu, že každá je rozdielna. Má zákazníčky, ktoré sa vracajú. A vracajú sa už roky. Niektoré síce už vyskúšali aj nejakú inú, ale väčšina sa vždy vráti naspäť.

Ženy si dokážu zafarbiť vlasy aj doma. Prečo však väčšina z nich ide aj tak za profesionálnym, kvalitným, overeným kaderníkom? Pretože jej to spraví predsa len lepšie. Pretože niektorí z nich dokážu vytvoriť atmosféru pohody a zároveň vytvárajú pocit istoty, že zákazníčka nevyhodí svoje peniaze zbytočne. A hlavne vidí rozdiel, že je to jednoducho iné, ako keď si svoje vlasy zafarbí sama.

Moja žena svoje remeslo naozaj ovláda, vzdeláva sa a pravidelne chodí na semináre, kde sa preberajú a ukazujú moderné trendy. Nedáva si to však na fejsbúk do statusu, aby o tom všetci vedeli. Nepotrebuje to. Radšej prenesie vedomosti reálne do praxe na hlavy zákazníčok.

Uznávam ju v tom, čo robí a obdivujem, že sa primárne nestará o okolitý kadernícky svet. Že nemá ambície byť najlepšia v očiach profesionálnych kolegov, že jej vlastne ide iba o to, aby boli zákazníčky spokojné a tým mala dosť práce a dostala za to slušne zaplatené. Nepotrebuje vysieť celé hodiny na sieti a nedáva tam fotky svojich zákazníčiek, aby sa pýšila tým, ako ich úžasne ostrihala.

Zákazníčky chodia z Bratislavy, z Hlohovca či Levíc. Neváhajú precestovať kilometre, aby sa dali ostrihať tej svojej kaderníčke, ktorá ich nikdy nesklame. Ktorá im vyčarí úsmev na tvári a vloží radosť do očí. Musím sa priznať a to po prvý krát verejne, že mojej krásnej žene závidím.

Predstavte si, že máte plný bar svojich známych hostí, ktorí chodia za vami a sú šťastní s vašimi drinkami. Že za vami chodia kamaráti a kamaráti ich kamarátov, ktorí sa postupne stávajú vašimi. A táto reťaz sa nikdy nepretrhne. Prídu do vášho baru, lebo chcú od vás dobrý drink a možno prehodiť pár slov. Chcú mať pocit, že niekde patria. Že milujú atmosféru, ktorú pre nich vytvárate. Že doma im tá whisky tak nechutí ako u vás v bare.

A k tomu ešte niečo. Predstavte si, že nechtáte počas práce svoj mobilný telefón niekde v šuflíku a ani vás nenapadne, aby ste si pozreli, koľko ľudí komentuje alebo lajkuje váš barmanský status či drink, ktorý ste pred pár minútami vymysleli a odfotili na svoj profil. Jednoducho na to nepomyslíte, lebo máte na práci niečo oveľa dôležitejšie – robiť radosť svojím hosťom

Publikované v Barlife, č. 50

Posted by: Luboš Rácz