OBYČAJNÝ BARMAN

Už dlhšiu dobu uvažujem, či sa ešte môžem nazývať barman. Nie, že by som vám na tejto strane chcel slávnostne ohlásiť svoj odchod do barového dôchodku, len rozmýšľam nad toutou krásnou prácou.
Taký barman, ten sa má. Chodí si do práce na svoju smenu. Rád príde o pol hodinku skôr, aby si v pokoji pripravil svoje pracovisko, ktoré nazýva chrámom, či oltárom v ňom. Pripraví si ho tak, aby ho v ten večer nič neprekvapilo. Vie, aký je deň, dokonca cíti niekde v kostiach, či bude dosť práce, alebo to bude kľudný večer. Skontroluje si stav surovín z predošlého dňa pripraví si čerstvé, skontroluje stav zásob alkoholu, ovonia bylinky. Preverí čistotu barovej dosky, vyroná stoličky, pustí si nejaký melodický jazz a pripraví si espresso. K tomu si prinesie noviny a s kávou nasaje informácie z predošlého dňa.  Čistý, voňavý, spravidla oholený, si upraví rukávy na košeli, nasadí gumy nad lakeť. V zrkadle skontroluje úsmev a uhladí účes. Uberie na intenzite svetla, ešte raz, len tak pre istotu a potešenie preleští barovú dosku. Prinesie si čerstvé ľadové kocky a je pripravený vítať hostí.  Vie  takmer o každom jednom, ktorý prekročí prah baru a odhrnie ťažký záves. Veľa z nich pozná. Je tam pre nich. Stretávajú ho pravidelne, zdá sa im až neuveriteľné, že je tam vždy, keď sú práve oni v bare. Myslia si o ňom, že je stále v práci. On aj stále v práci je. S čistou hlavou. Nezaťažený číslami štatistík, či úspešnosti predaja a inými nepodstatnými vecami. Nie je mu jedno, koľko ľudí príde a koľko drinkov predá. Práve naopak. Je rád, keď je tých drinkov viac.
Užíva si večer v prítmí, zažíva príbehy cudzích ľudí, ktoré sa odohrávajú v jeho neviditeľnej prítomnosti. Nenačúva, ale počúva, nemôže prehliadnuť, že niekto práve prišiel niekomu vynadať, iný zase zapiť žiaľ, či naopak radosť. Aj on prežíva radosť. Že je práve na tomto mieste s týmito ľuďmi. Pre nich, aj keď nie s nimi…
Niekedy by síce prijal pracovať menej. Odchádzať z práce ako šéf, nemusieť upratovať, riešiť, čo s načatým ovocím, či s napresovanou šťavou. Nepočúvať opilecké rozhovory a nezmyselné požiadavky, či priania. Je to prirodzený vývoj a stereotyp zabíja. Len málokto dokáže vydržať a odolať…

Ja som si tiež vychutnával ten čas, ked sa zjavím v nachystanom bare. Oblečiem si rondon, vstúpim za bar, ešte trošku stlmím svetlo a zmením muziku. Pozorujem, ako sa niektorí hostia zvedavo pozerajú a ako sa mení atmosféra v bare. Bar ožíva a v tomto momente si pripadám ako režisér, ako ten, čo poťahuje za nitky večernej atmosféry. Znova si vychutnávam hostí, ktorí prichádzajú, zdravia a sú radi, keď si majú kam sadnúť. Rád popri drinkoch aj vyberám muziku, ktorá dokáže stupňovať atmosféru. Odmenou sú hostia, ktorí zostávajú sedieť, alebo noví, ktorí okamžite nahrádzajú starých takmer ihneď po zaplatení.
Na rozdiel od toho barmana predomnou som zaťažený percentami. Aby mi sadli percentuálne náklady na tovar, na prevádzku a na zamestnancov. A či zostane niečo na ďalší rozvoj. Prichádzajú obdobia, kedy sa na vyžehlený rondon pozerám iba ako vysí v kancelárii. Je mu smutno a mne väčšinou tiež. Našťastie, tie obdobia sa striedajú a ja rozmýšľam, ako to v živote vymyslieť, aby som ničím nezaťažený aby som sa zase pravidelne, aspoň na pár dní v týždni stal tým obyčajným barmanom, ktorým som bol predomnou.
A dúfam, že známe “všetko má svoj čas” si ma opäť nájde a potvrdí svoju pravdu, lebo do barového dôchodku sa ešte nechystám!

Posted by: Luboš Rácz

Publikované v časopise Barlife č. 62