SVÁTEK ZALÚBENÝCH DO SEBA

Očúvaj ma sem ty, Apinko! Tí luďá sa už pekne zbláznili! Normálne ten svátek, víš, čo sa dvajá tak držá tedy celý deň bez prestávky za ruky, alebo keď sa nedržá, tak si šuškajú jako že milé slovíčka, víš, lúba sa, posílajú si zrazu smsky, fotky a sú jako zbláznený tento ďeň. Dokonca si posílajú aj kvetiny a normálne sa ti pozývajú aj do reštavrácii na večeru.
Prečo ťi já toto ale píšem. Z každej strany to už začína kričať. Velentín, svátek zalúbených a tak. Šetky reštiky čil vyrábajú slávnostné meny, že aby sťe šetci zalúbený k nim došli. Tak je to aj dobré, lebo povím ti, tento deň je to jak v amerike.
Že reštika je pekne vyrezervuvaná na dva rázy a keď si v dobrej reštike, kerá jako slušne varí, nerezervuješ místo, tak si ňesaňneš a ideš najeduvaný domov. Teda ty si ani ňeni moc najeduvaný, lebo si myslíš, že si ušetrev, ale tá tvoja veru bude ofučaná jak /no, sťev som napísať, že sviňa, ale to sa asi nehodí/. Tak teda bude ofučaná, keď ju zebereš namísto do Paládia do Mekdonalda. Víš Apinko. Já som si vedomý, že luďá ňemajú tolko lóve jako v amerike. My, čo tí reštaurácie robíme, alebo sme robil, tak sme to obhajuvali aj tým, že tá kultúra tu ňeni. Víš. je to radosť robiť, keď máš vysmáty personál okolo seba, kerý sa ťeší, že bude plno, že tá atmosféra, kerá je napríklad aj v tom Paládku, tak je taká fajnová, taká iná. Cítiš tam takú energiu, kerú ti ten večer dajú iba títo zalúbené páry. To sa ňedá kúpiť. Rád na to spomínam, až mi vypalla slza z oka. Pekné je aj to, že luďá tedy nepotrebujú jello za 5 evri. Že im dáš pekné spoločné meny napríklad za 12 na osobu a oni ti to kúpá. A majú potom zážitek. Potom sa aj na seba usmívajú a poveďá si, že mali pekný večer. Móžu potom dójsť ešte ke mňe na šampanské, lebo to je nápoj, kerý si já predstavujem na oslavu tohto svátku. Teda po tej večeri. Víš, to šampanské, to móžeš piť furt. Aj ráno, aj pred večeru, aj po ňej. Neublíži ti. Ale ňé o tom so ti já sťev vyprávať.
Mňe to trochu leze nanervy, tak ti povím. Je už toho tak vela, že si pripadám jak na Vánoce v októbri. Ale ani by ma to nenapallo písať, až čil pred chvílu som ti videv na fejbúke, že jenna reštika už ňeví vydržať, tak už jako nepropaguje valentína toho 14teho, ale oňi ťí rovno došli s takým vychytaným nápadom, že už ňeská, a to je ešte len desáteho, už teda ňeská propagujú VALENTÍNSKY TÝŽDEŇ! No čo ti povím. Zarobiť nasilu, marketing a ňevím čo ešte jak to volajú tí múdre hlavy, keď už ňeveďá čo ďál a nemajú normálne robotu. To už mi príd také nasilu.
Mne sa ten valentín ináč lúbi, veď je to velice pekné, keď sa luďá pekne oblečú a idú na večeru a na drink. A poveďá si, že to bolo fajín, že po ňeskajšku už nebudú vác čakať rok na ďalšého valentína, ale že budú chodiť ven častejší. A častejší si budú užívať život a samých seba. To je na tom pekné. A já im to prajem a prajem to aj sebe.

Ale víš čo sa čudujem? Že ešte nido nedošóv z nápadom urobiť menu pre osamelých. Alebo diskotéku pre nezadaných. Právda aj je, že na osamelých by nezarobli tí reštiky tolko, jak na zalúbených. No čo dáš menu za 24 pre osamelých? Do bude seďeť na tej práznej štoličke? Ďalší osamelý? To by teda bola atmosféra! Taký osamelý, to ti povím, to ňeni v reštike až taká dobrá výhra. Taký osamelý si neobjenná menu pre dvoch a nevypije k tomu flašu vína. Ani nevydrží dlho seďeť, lebo sa nebude mócť kukať na tí šťasné páry, jak si hrkútajú pri prejjelle.
Ale povím ti jennu vec, Apinko. Takýto osamelý, a móžeš to byť klunne aj ty, keď nemáš koho obšťastňuvať, tak to si ideálny hosť do baru. Víš, já som mav ždy také pochopení pre osamelých hosťí a to ňé iba na Valentína. Raz som videv jenného v takom malom nemeckom bare. Seďev pri bare, pev to martini, o kerom som ti volakedy písav. Bov tam sám s tým svojim martini. Mav už taký sklenený pohlad a mne ho zrazu došlo lúto. Ňevím prečo, ale ždy mi je lúto luďí, kerý seďá sami v bare. Teda ňé taký, čo dójdu iba sem tam na kávu a akurát ňemajú s kým. Mám já na mysly takých, čo choďá pravidelne. Čo majú té svoje trápeňá a ňehávajú si ich v sebe, lebo ňesťú nikoho otravuvať. Dójdu do toho svojho baru a aj keď volakedy vypijú vácej, majú len ten sklenený pohlad a nikdy neotravujú druhých a aj keď vácej vypijú, aj tak sú potichu. Potom zaplaťá a idú preč. A dójdu zas, lebo našli v tom bare vácej tepla, jak ve svojej obývačke ze sekretárom . Takýchto osamelých som ja už viďev vác, ňé len toho jenného v tom bare v Berlíne. Bolo mi ich ždycky voláko lúto.
Ňé že by som mav volačo proti zalúbeným. To vóbec, veď aj já som stále zalúbený a sťasný, že mám pri sebe rodinu. A som rád keď dójdu ke mne aj na toho valentína na šampanské, alebo na koktajl a poďelá sa s nama o svoju radost, ze sú spolu. Tak by to malo byť. Teším sa na tento deň. Ale nebude mi vadiť, keď dójde na bar volado sám a objenná si drink pre osamelého. Žánne meny, žádna akcia, žánna extra ponuka. Lebo povím ti,  človek by ňemav byť sám. A je úplne jenno, či je akurát valentín, alebo ňeni.

Posted by: Luboš Rácz