ŽIŤ SVOJ ŽIVOT

Čítam jednu výbornú knihu. Okrem iného v nej hlavný hrdina na letisku pozoruje ľudí a skúša tipovať, či žijú svoj život. Či sú šťastní, či žijú naozaj tak, ako naozaj v skutočnosti túžia žiť.
Je zaujímavé pozorovať, či sú ľudia vo svojej práci šťastní. Či ich napĺňa to, čo v živote robia.

Pred pár dňami som mal u nás v bare klavíristu. Hral hity od Beatles a k tomu pridal ešte nejakú klavírnu klasiku. Priznám sa, že dnes si nespomeniem ani na jednu pieseň, ktorú hral.  Pri hraní som ho chvíľu pozoroval. Pekná hra, možno technicky perfektná. Až tak sa v tom nevyznám…  No z chalana nebolo cítiť nič . Žiadny pohyb tela vyjadrujúci radosť a chuť hrať. Ani len dupkanie nohou do rytmu. Chýbala mu vášeň. Chlapec v bare nežil svoj život. A aj napriek tomu sa ma pýtal, či sa dohodneme na pravidelné hranie. Nedohodli sme sa. Nie len pre spôsob hrania… Po druhom kole som ho poslal domov. Bar prázdny, ale on chcel zostať ešte jedno kolo, lebo vraj dvojica, čo si niečo šuškala v jednom z našich kútov, prišla do baru preto, že začula tóny klavíra. Že sme nezarobili ani na náklady, klavíristu netrápilo. Dohodnutý honorár zobral, ako by bol plný bar. Jasne, čo som sľúbil, to som vyplatil. Ale môj klavírista musí byť “barový hráč”, ktorý niekedy prehrá, inokedy naopak vyhráva. Tento taký typ nebol…

Pár týždňov pred tým bol u nás iný klavírista. Starý pán, na prvý pohľad vyzeral ako rybár. Plátenný klobúk, vačkové gate, na nohách sandále.  Väčšinou záujemcom o pravidelné hranie u nás nehovorím, čo majú hrať. Nechám to na nich, nech hrajú to, čo cítia, čo by sa práve u nás malo hrať. Musí to byť akási súhra medzi tým, čo som vytvoril ja a medzi tým, čo tam dá klavírista, či ktokoľvek, kto sa postaví na pódium, alebo Dj-ský pult. Pán Egon sa síce žánrovo netrafil, ale jeho prsty behali po klaviatúre, on s jemným úsmevom na tvári, zavretými očami a telom, ktoré robilo na stoličke podvedomé záklony. Pán vyzeral ako labužník, ako gurmán, ktorý práve pojedá ten najlepší Beluga kaviár, potom si dáva Kobe hovädzie a zapíja to vínom zo Chateau Pétrus.
Áno, pán Egon žije svoj život. A som rád, že ho chvíľočku žil aj v mojom bare…

Veľa, ale naozaj veľa ľudí nežije svoj život. Vidieť to všade naokolo. V obchodoch, či na úradoch…
Veľmi veľa týchto ľudí nájdete vo svojich reštauráciách, kde možno chodíte na obed, alebo v baroch, kde chodíte večer na drink.
Viem, že nie každý má to šťastie robiť v živote to, čo ho naozaj baví. Mnohí pracujú iba pre to, aby zarobili nejaké peniaze na chod domácnosti. Obetujú všetko svojim deťom, aby im zabezpečili stravu a zaplatili nájomné. Iní potrebujú zarobiť na štúdium a práca barmana, či čašníka sa im zdá to najjednoduchšie, kde sa dajú čo najrýchlejšie zarobiť peniaze. Peniaze sú to jediné, čo ich v skutočnosti zaujíma. Peniaze sú dôvod, že robia to, čo ich vlastne nebaví a stále nevedia násť cestu po ktorej by sa dostali do cieľa. Zabúdajú, že cieľom je cesta a cieľ je žiť svoj život. Život, ktorý človek rád žije.
Mnohým však nemal kto povedať, ako sa dá žiť aj inak, že sa majú v mladom veku viac zaujímať o to, čo robia naozaj radi a aby sa tým mohli aj živiť a zarobiť peniaze.

Predstavte si svet, ako by vyzeral, keby každý robil to, čo ho naozaj baví. Predstavte si ten servis v reštauráciách, tie drinky v baroch! A že by bolo málo čašníkov, ktorí túto prácu robia s radosťou? A málo barmanov, ktorí do drinkov dávajú svoju dušu? No a čo? Ak by to naozaj tak bolo, nemal by v mnohých reštauráciách a baroch kto robiť! No a? Myslím, že by to malo za následok, že by sa neotváralo toľko reštaurácií, barov a kaviarní. Naopak, fungovali by iba tie, v ktorých by sa tým, čo žijú svoj život, páčilo pracovať! A ktoré by to boli? No tie, ktoré by mali aj šéfov, ktorí žijú svoj život tak, že si otvorili svoj podnik, do ktorého vložili svoje skúsenosti a vášeň.
Žiaľ, je to len fikcia… Realita je taká, že už zajtra sa možno stretnete s čašníkom, alebo barmanom, ktorý si bude svoju prácu robiť zle. Nesúďte podľa neho naše remeslo. Poľutujte ho, že si nežije svoj život. A nedajte mu tringelt. Urobíte mu službu. Možno ho menší zárobok donúti dať výpoveď a konečne nájde svoju vlastnú cestu…

Posted by: Luboš Rácz